- Peru – Lima
- Peru – San Mateo de Otao
- Peru – Obrazce v Nazce
- Peru – Cusco
- Peru – Machu Picchu
- Peru – Východ slnka nad Machu Picchu – Timelapse video
- Peru – Jazero Titicaca a Puno
- Peru – Plávajúce ostrovy Los Uros – Jazero Titikaka VIDEO
- Peru – Sillustani, Arequipa
- Peru – Obrazce a čiary v púšti Nazca
- Peru – Jedinečné miesto Huacachina oáza v peruánskej púšti
Oáza Huacachina
V púšti na juhozápade Peru nájdete dedinu Huacachina, ide o malú oázu s populáciou obyvateľov, ktorá zahŕňa asi len sto ľudí. Zdanlivo odľahlá oáza sa nachádza približne osem kilometrov ďaleko od hlavného mesta regiónu, ICA. Toto miesto má celkom jedinečnú atmosféru a zrejme preto sa stalo populárnou turistickou destináciou, ktorá ponúka množstvo aktivít.
Odchádzame z Nazcy a smerujeme do ďaľšieho zaujímavého miesta v púšti Huacachina, vzdialeného asi 2 hodiny jazdy Yariskou. Je to mesto postavené uprostred púšte, kde sa nachádza jazero s oázou. Telefonicky si tu objednávame na 16 hod. jazdu na buggine spojenú so sandboardingom v dunách piesku. Cena je 50 S, v prepočte 15 $ na osobu. Neuveriteľné miesto, nikdy som si nevedela predstaviť, čo to znamená oáza. Jedno úžasné, ukľudňujúce a zelené miesto uprostred púšte.
Sandboarding v podaní Niki
Raz v zime, pred pár rokmi, keď som bola na Novej Holi na snowboarde, som spadla. Celkom to bolelo, ale išla som ďalej. Po ceste ako som išla dole mi napadla myšlienka, že keď existuje snowboard, mohol by existovať aj sandboard. Doma som si to pozrela a naozaj existoval. Odvtedy to bol môj taký malý veľký sen, ale neverila som, že by sa mi dakedy splnil.
Ráno si v Nazce sadáme do kaviarne, aby sme vybavili dáke veci a zároveň hľadáme na internete číslo majiteľa sandboardingu. Áno, počujete správne. Ideme sa spúšťať na dunách z piesku na boarde. Majiteľ nám posiela info, kde máme prísť a vyrážame z Nazcy do Huacachiny.
Ako už je zvykom, zas blúdime v dedinkách. Po dákych 20 minútach príchádzame do hotelu Salvatierra. Všade okolo nás sú agenti, ktorí nám ponúkajú super ultra výhodné ceny, ale nezastavujeme a ideme priamo do hotela na recepciu. Prihovárame sa k recepčnému, ktorý nám dáva ďaľšie informácie.
Okolo 16:00 nasadáme do buggy s ďaľšími asi 8 ľuďmi a ideme na to. Prechádzame cez kontrolu a sme na veľkej púšti. Náš šofér je poriadne naspeedovaný a dáva si to ako pán.
Duny prechádza s ľahkosťou a my kričíme o život. Po 10 km jazdenia vystupujeme na jednej z mnoho dún. Zbadáme výhľad na oázu a už pózujeme pred foťákom ako modelky. Našu príjemnú fotiacu atmosféru naruší náš šofér, ktorý je zároveň náš inštruktor. Každému porozdáva board a šlapeme na ešte vyšší kopec.
Prvé inštruktorove slovo bolo: Voluntir? Všetci pozeráme ako puky a Norbi sa smelo prihlásil. Žiadny princíp v tom nie je, len si proste ľahnete na board, chytíte sa takých dvoch prúžkov a spustíte sa. Poprípade možete brzdiť nohami. Pomaly sa všetci spúšťame a dole sa radujeme, že sme zdraví.
Prechádzame na ďaľší kopec, ktorý je už trochu väčší. Tu nám ponúka ďaľšiu možnosť, stáť na ňom normálne. Ja som si najprv myslela, že pôjdeme len takto, ale keď som si to vyskúšal, pochopila som, že to radšej ďaľší krát riskovať nebudem. Padla som ako hruška a zaryla som sa do piesku. Oči, ústa a aj uši som mala plné piesku, ale s úsmevom od ucha k uchu som čakala ostatných. Tento princíp som nepochopila, tak si to ešte budem musieť naštudovať a vyskúšať znova.
Buggym sa presúvame na tretí najväčší a zároveň posledný kopec. Keď nazerám na spodok dún, žalúdok my poskočí a adrenalín sa stupňuje. Board si položím na piesok, ľahnem si naň, chytím sa tých prúžkov a inštruktor ma potlačí. Kričím, oči zatváram a otváram a už som dole. Paťka vzdáva poslednú jazdu, lebo mala operáciu očí a doktor jej povedal, aby nebola v blízkosti piesku a prachu. Hmm, dúfam že to nebude čítať .
Cestou naspäť si už len užívame šialenú jazdu buggym po dunách. Je to ako na rollercoasteri raz hore a potom hneď strmý kopec dole. Pred koncom našej atrakcie nám ešte raz zastal, aby sme sa pofotili s oázou. Vtedy som si prvý krát vydýchla po asi hodine. Celý čas som bola v napätí. A keďže milujem adrenalín, chcem to vyskúšať všade, kde sa dá a zlepšovať sa v tom.
Celkové pocity sú kladné, len ma deptá, že aj keď nám niečo hovoril, nič sme mu nerozumeli. Takže ľudia, učte sa jazyky lebo pri cestovaní to je najdôležitejšie.
Sandboarding v podaní Norbiho
Ako inštruktor lyžovania a snowboardovania účelovo vyhľadávam adrenalín či už v zime alebo v lete a tentokrát sa nám to s celou rodinou podarilo. Moja sestra Niki je tá, ktorá našla tento komplex na internete a je iniciátorom celého výletu.
Huacachina je oáza, ktorá sa nachádza na okraji púšte a nebolo ju jednoduché nájsť. Po polhodine blúdenia sme konečne tu. Robí skutočný dojem oázy. Okolo celého hotela sa vyvyšujú vysoké duny, na ktorých vidíme turistov a domácich, voziť sa na obrovských buggynách, kam sa zmestilo dokopy 12 ľudí. Neváhame, prezliekame sa do najhoršieho oblečenia, aké máme a vydávame sa na dobrodružstvo. Ja, Niki, a mama Paťka sme tí odvážlivci, ktorí do toho ideme.
Zarezervovali sme si tour a kedže máme 40 minút čas, rozhodli sme sa ísť jesť. Sadli sme si do miestnej reštaurácie , kde si objednávame hamburgery, ktoré nám ale nestíhajú doniesť, lebo sa ponáhľame na zarezervovaný sandboarding.
Naša expedícia začína od hotela, nastupujeme do nášho 5.2L V8 buggymonštra, ktoré nás vezie hlboko do púšte.
Po 20 minútovej adrenalínovej jazde prichádzame k prvej dune. Šofér povie zhruba 3 vety k tomu ako sa na tom máme spustiť a hybáj dole. Inštruktor kukne po našej skromnej skupine a pýta sa na dobrovoľníka. Samozrejme zase sa musím všade pchať ako prvý a smelo sa hlásim. Tesne pred začiatkom mi voskuje sandboard a položí ho na piesok.
Sandboarding som si predstavoval niečo na spôsob snowboardovania, avšak hneď som zistil, že to nie je také jednoduché. Na sandboard si musíme ľahnúť na hrudník, tvárou vpred a sú tam dve malé textilné rukoväte, ktorých sa musíme držať, ak sa nechceme ocitnúť zaborení v piesku bez sandboardu.
Prvú adrenalínovú jazdu dole si vychutnávam plnej kriku a rýchlosti, počas ktorej mám pripevnenú GoPro kameru na zapästí. Na konci sa sandboardu púšťam a ovarený emóciami a adrenalínom sa rozvalím na chrbát. Po mne nasledujú Niki a Paťka, ktoré si jazdu taktiež nesmierne užívajú. Po prvej dune nasleduje druhá, kde Nikolke vypadla GoPro kamera, ale nič sa nestalo či už kamere, alebo Nikolke.
Aj napriek tomu, že to inštruktor neodporúča, chcem si vyskúšať zosnowboardovať, ako to všetci poznáme. Bol som optimistický a tentokrát sa postavím na sandboard ako na snowboard. Snažím sa využiť svoje snowboardové znalosti. 3 2 1, prejdem 5 m a zoznamujem sa s pieskom face to face. Doťapkám sa dole celý od piesku, od hlavy po päty a od tohto momentu už nejako nie som motivovaný spúšťať sa na nohách. Keď inštruktor zišiel dole oznamuje mi, že tieto dosky sú naprd. Niekedy je lepšie počúvať starších a neísť do všetkého tvrdohlavo. Poslednú jazdu už nevymýšľam a spúšťam sa tak ako mám. Najrýchlejšia a najlepšia jazda zároveň.
Ako inštruktor lyžovania a snowboardovania som rád, že som mohol niečo také vyskúšať. Je to skvelá skúsenosť , ktorá mi rozširuje arzenál. Ak máte príležitosť vyskúšať niečo, čo ste predtým ešte nikdy nezažili, hor sa do toho. Neoľutujete.
