Mongol Rally 2015 – Bukhara, Samarkand

Po výdatných raňajkách odchádzame z mystickej Bukhary do ďaľšieho mesta Hodvábnej cesty – Samarkand, vzdialeného len 280 km.

Nedalo nám, ale odísť a nepozrieť si mauzoleum Ismaila Samaniho z roku 905, čo sme sa dočítali, že je to najvýznamnejšia hrobka Strednej Ázie. Našli sme ju v parku, ale očakávali sme niečo viac. Mysleli sme, že uvidíme nejakého zabalzamovaného Ismaila, no bola to len hrobka. Zato v parku, kde boli kolotoče, vyzerajúce tiež ako zo stredoveku, sme našli opičku Viki, ktorá bola pre mňa podstatne zaujímavejšia ako tá hrobka ☺

Cesta do Samarkandu bola otrasná, buď prašné cesty alebo asfaltové samá diera, naša dobrá navigácia ešte aj kus diaľnice obišla. Cesta nám zabrala celý deň.
Na obed sme sa zastavili v lokálnej reštike pri ceste a dali sme si ich miestnu 🍝 špecialitu, nič iné totiž nemali. Volá sa to salma a je to mleté mäso v rožku. Ale keď do toho zahryznete a zacítite smradľavú baraninu, daj boh šťastia lavička. Potom nás zachraňuje už len čierne uhlie.

Ach jaj, zas tá čistota, nemajú tu ani tečúcu vodu, naberajú ju zo suda a odtiaľ prelievajú. Keby to naši hygienici videli. Nás doma buzerajú za 3 umývadla v kuchyni a tu?

Samarkand

Večer sme dorazili do mesta a dali sme sa na večerné spoznávanie Samarkandu.
Ako jedno z najstarších miest Strednej Ázie bolo tiež súčasťou Hodvábnej cesty a je tu cítiť históriu. Vidíte tu minarety, kopule, pomníky, prechádzate alejami parkov, sledujete svetelné a spievajúce fontány. Ľudia sú v uliciach a je tu živý ruch. Deti behajú po parkoch a hrajú sa. Popri tom je mesto aj moderné s rušnými ulicami a preháňajúcimi sa taxíkmi Daewoo.

Pri spiatočnej ceste na hotel nás stiahla hlasitá hudba. Zo zvedavosti sme sa tam išli pozrieť. Bola to miestna svadba s nespočetným množstvom hostí. Očumovali sme zvonku a dostali sme pozvanie. Pridali sme sa teda k zabávajúcej mládeži. Zavolali ma tancovať do kruhu a hádzali po mne peniaze, ktoré zbierali deti. Bola tam neskutočná zábava, tešili sa z nás, že sme cudzinci, nevieme vôbec, aké sú ich tradície, ale cítili sme sa dobre. Po tancovačke sme sa rozlúčili a odišli do hotela.

18. deň – Dnes opúšťame Uzbekistan a smerujeme do Tadžikistanu.

Včera večer sme zistili, že hranica cez ktorú sme mali naplánované prejsť je už 10 rokov zatvorená. Tým sa náš plán úplne zmenil, zvýšili sa nám kilometre z pôvodných 40 na 450. A tu nastal problém. Nemáme benzín ⛽

Neverili by ste, ale tu v Uzbekistane sa nedá kúpiť benzín. Vo väčších mestách sú benzínové stanice, ale kúpite tak akurát benzín 80. Vraj niekto vo vláde vlastní plyn, tak v Uzbekistane sú stanice na plyn a benzínové skrachovali. Väčšina áut jazdí na plyn, je to lacnejšie a kvôli tomu sú Uzbeci ticho.

Cesty sú tu v hroznom stave, tie včerajšie sa ešte dali. Nevedela som, že Mongolsko začína už v Uzbekistane. Uzbeci sú veľmi milý, pohostinný národ, vždy sa nám snažili pomôcť a radi sa s nami rozprávali. Nie je tu vôbec žiadna kriminalita, za krádež môžu dostať až 15 rokov basy, tak radšej nikto ani nekradne.

Ako sme sa približovali k hraniciam, stúpali sme do výšky, dvíhali sa pohoria, otvárali sa pasienky. Tak sme boli zahľadení do výšok, že sme prešli odbočku a zablúdili sme. Cesty nie sú vôbec značené, tak sa nie je čomu čudovať. Všimli sme si to, keď sme boli 10 km pred Afganistanom.

Dnes sme do Tadžikistanu teda nedorazili, bolo to technicky, psychicky aj fyzicky nemožné. Spíme 10 km pred hranicou.

Ráno

sme sa vybrali na bazár zameniť doláre. Poslali nás za Emirom. Ako sme sa objavili, zastavil sa život. Začali sa okolo nás hromadiť davy ľudí a pozerali na nás ako na zjavenie. Pripadala som si ako filmová hviezda. Bol to veľmi zvláštny pocit. No turistov tu už asi dávno nevideli. Všetci sa nám snažili pomôcť a keď sme sa pýtali na Emira, hneď bol u nás. Emir je miestny valutový boss, v okamihu vybavil čo bolo treba. Pri odchode nás vyprevádzal celý bazár. Neskutoční ľudia.

Dnes sme mali namierené do Tadžikistanu, kedže včera sme to už nestihli. Po ceste sme si kúpili domáci uzbecký chlieb, ktorý pečú na ulici🍙Neskutočná dobrota.

Keď sme dorazili na uzbeckú hranicu, nechcete vedieť, čo s nami dorábali. A to sme nevstupovali, ale vychádzali. Rozobrali nám celé auto, každú tekutinu ochutnávali, každý jeden krém otvárali, všetky lieky povyberali z krabičiek, v telefónoch sa nám hrabali a prezerali všetky fotky, na tričkách čítali nápisy, prezerali knihy a všetko jedlo. Nič podobné som ešte nezažila. Po hodine prekutrávania nás pustili. V aute to vyzeralo ako po výbuchu, ešte že som ráno urobila poriadok.