Mongol Rally 2015 – Ashgabat, Gate to Hell, Mary

V Turkmenistane je všetko prísne kontrolované, je tu prisna diktatúra, nefunguje internet, FB, žiadne sociálne siete okrem Viberu.

Dnes sme si mysleli, že pošleme domov správy cez Viber. Našli sme internetovú kaviareň, kde sme museli najskôr dať naše pasy, aby sme si kúpili hodinovú kartu. Začala som písať domov a v texte som napísala: ,, Nedá sa mi odoslať správa, lebo Messenger nefunguje, všetko tu blokuju, je tu silná diktatúra“. Z domu mi odpísali,, Tak povstaňte, že chcete demokraciu“, ani nie do 2 minút som mala zablokovaný Viber.
No nie je to tu sranda, šíriť propagandistické reči. Boti už rozmýšľal, ako ma dostane von z basy, keď naša najbližšia ambasáda je v Uzbekistane 🙂

Stretli sme sa tu aj 2 tímami Mongol rally, tak sme sa dali dokopy. Cestovali sme spolu do púšte, kde sme otestovali prvý krát nášho Peja v akcii. Naša misia bol kráter, ktorý chrlí plyn a horí. Je to niečo unikátne na svete a volá sa to

,, Dvere do pekla“.

No a cesta bola tiež ako do pekla. Museli sme prekonať 10 km úsek v púšti, na čo ale náš Pejo zvyknutý nebol. A dal nám veru zabrať. 3x sme sa zahrabali, až tak, že Pejo mal brucho v piesku a nie sa pohnúť. Mali sme šťastie, že sme stretli po ceste miestneho deduška, ktorému sme povedali, kam ideme a on nás na začiatku odhováral, keď videl nášho Peja, že to nedáme. No my sme mu neverili, lebo veľa tímov to dalo a išli sme.

Keď sme zapadli a už sme sa nedokázali pohnúť ani vpred ani vzad, deduško s vnukom sa zjavili ako zázrak a pomáhali nám celú cestu. Pred najťažším úsekom prebral velenia Peja deduško a pretože sme boli veľmi ťažkí, ja som presedlala k vnukovi na motorku. Na jednom úseku, keď Pejo bol rozbehnutý, vyskočil do výšky a po dopade sa mu otrhol silentblok motora, alebo neviem

Ale hrdinsky pokračoval ďalej. Celá jazda 10 km úseku aj s vyhrabávanim nám trvala 2 hodiny. Bez deduška by sme to nedali. Ďalšie tímy, ktoré išli za nami, už hore neprešli.

Pri kráteri boli 4 tímy, s ktorými sme sa stretli prvý krát. Kráter naozaj pôsobil ako dvere do pekla. Bolo to niečo fascinujúce, pri pomyslení, že sa tam upečiete až hororové.
Za kráterom sme si rozložili stan a za mesačného svitu išli spať.

13. deň Darvaza – Mary

V noci sme toho veľa nenaspali, v stane bolo veľmi teplo a horúčava sálala ešte aj z ohňa. Ráno o 7 hod. nás čakal už pri stane deduško, nažhavený na jazdu na Pejovi, ktorý sa mu zapáčil. Cestou späť sa náš Pežotík Pejo hnal ako o preteky a bez jediného zahrabania. Opäť nesklamal. Zaslúži si veľkú 😙

Pred odchodom sme si ešte dali raňajky s deduškom v našej poľnej kuchyni a po rozlúčke odišli.

Dnes sme mali namierené smer Mary 600 km. Zastavili sme sa cestou v servise pozrieť čo sa stalo Pejovi.
No nakoniec to nebolo nič vážne, len plech, ktorý sme dávali robiť aby ochránil motor, tak sa v piesku zdeformoval, že spôsoboval vibrácie. Za pár minút to bolo hotové.

Cesta do Mary bola dlhá, unavná, nič zaujímavé sme ani nevideli a od únavy sme zaspávali. Samozrejme len ten, čo bol spolujazdec. Vždy nás prebudil spoj mosta na diaľnici, keď Pejo podskočil. V Mary sme sa ubytovali v hoteli, no megalománskom, tu je všetko také a konečne sme zmyli piesok zo seba. Jooooj, je to super pocit, byť čistý. Dobrú Noc.

14.deň – Mary – Uzbekistan

Sú to už 2 týždne, čo sme na cestách. Hodnotím rally ako veľký zažitok a som rada, že som nakoniec išla. Stretávame veľa príjemných ľudí, spoznávame iné kultúry, prispôsobujeme sa ich zvykom, jeme tradičné jedlá, aj keď niekedy čistota nezodpovedá nášmu štandardu. Máme za sebou úspešne zvládnutých 6 900 km, cesty v Azerbajdžane a Turkmenistane okrem diaľnic teda nič moc, ale sú vo výstavbe. Únavu zatiaľ nepociťujeme, máme vždy nejaký ten čas na relax. Pejo začína štrajkovať, pri týchto vysokých teplotách mu často zdochýna motor. Dúfam sa dá dokopy a je to spôsobené len tou horúčavou.

Ráno sme mali problém, je nedeľa banky zatvorené a my sme nemali turkménske peniaze na benzín. Jediná možnosť bankomat, ale vraj jediný je v hoteli Mary. Vybrali sme sa do hotela, vyskúšali sme všetky karty, no ani jedna nebola funkčná. Ale zato fungoval internet tak sme rýchlo surfovali, až nás slušne nevyhodili, no 10 minút. Ale ukecali sme recepčného, že dnes nám končia víza, musíme opustiť krajinu, zľutoval sa nad nami a vymenil nám doláre.

V Turkmenistane keď ste turista musíte platiť za všetko. Ešte pred hranicou do Uzbekistanu nás skásli dokonca v 2 okienkach za vojenský pontón cez rieku, dlhý 200m, ktorý nevyzeral veľmi bezpečne. V jednom okienku sme platili v ich mene 20 Manat a v druhom 12 USD. Ale, inak by sme sa na druhú stranu nedostali 😐

Cesty na hranicu ako po tankoch, jedna hrôza a to sme sa museli ponáhľať, lebo hranicu do Uzbekistanu vraj o 18 hod. zatvárajú. Dorazili sme celí upachtení o 17 hod. na hranicu s myšlienkou, že ak nás zdržia na turkménskej hranici, tak uzbeckú nestihneme a budeme musieť čakať do rána. Aká úľava z nás spadla, keď nám povedali, že hranica funguje nepretržite. Turkménska hranica bola na výstupe hračka, za 10 min. sme boli v aute.