Indonesia – A cesta do neznáma môže začať

A cesta do neznáma môže začať

Ešte som takto necestovala !!! Pár hodín pred odletom vôbec neviem kam ideme, ani čo si mám zbaliť so sebou. Takže balím pohľadom do skrine a pocitovo

Ale ako poznám Botiho, určite to bude niekde na druhej strane zemegule a určite to nebude oddychovka na pláži .

Takže prekvapenie môže začať.

Prichádzame na letisko. Som plná očakávaní, kam to vlastne ideme. V prvom momente mi oči zablúdia na odletovú tabuľu a hľadím na kvantum napísaných miest. Boti mi upresňuje čas nášho odletu a usmieva sa ,,popod fúzy“, aj keď žiadne nemá. ,,To môže byť Londýn alebo Doha“, dedukujem. Londýn to vraj nie je a Doha neviem ani kde sa nachádza. Moje zemepisné znalosti zlyhávajú. ,,Katar“, hovorí Boti. Stále zima a keď vidí na mne, že začínam byť nesvoja, povie: ,,Indonézia – ostrov Jáva, tam letíme.“ ,,Wauuu“ – vyhŕkne zo mňa.

Ako som predpokladala, cestujeme na druhú stranu zemegule. Neviem, či si viete predstaviť pocity, ktoré sa odohrávali v tom momente v mojom vnútri. Pocity prekvapenia, šťastia, radosti, starosti vyústili u mňa do sĺz dojatia. Keď človek vie kam cestuje, tak sa na to pripravuje, ale keď sa dozviete len na letisku vašu destináciu, ktorá je tak vzdialená, je to ako keď vás hodia do vody a neviete plávať. Myšlienkové pochody sa vám v tom momente naštartujú. V mysli si predstavujem, kde sa nachádza na mape ostrov Jáva, je to úplne dole, taká diaľka.

Keď sa po 15 min. dostávam do normálu, zisťujem, že najskôr letíme do Dohy (Katar) a tam prestupujeme a pokračujeme do Jakarty ( Jáva). A ako inak tam požičiavame auto a prevetrávame ostrov o sve. 13,5 hodinový let leteckou spoločnosťou Qatar. Tak s nimi sme ešte neleteli.

Vchádzame do lietadla, sústredíme sa na hľadanie našich sedadiel, keď niekto na mňa kričí: ,, Paťa a vy čo tu?“, dnešné druhé prekvapenie. Spolužiačka z gympla Lucia s manželom, cestujú tiež na Jávu a sedia hneď za nami. A pred nami zase 3 Slovenky, cestujúce na Bali. Aká náhoda. Svet je naozaj malý.

Po 15 hod. cestovania vystupujeme v Jakarte na letisku. Aké prekvapenie, keď zisťujeme, že nás prišiel privítať sám slovenský veľvyslanec v Jakarte. Teda, nie priamo nás, ale prišiel vyzdvihnúť Lucku s manželom, ktorí leteli za ním na návštevu. Inak veľmi sympatický chlapík. Teším sa, že máme takých veľvyslancov, hneď sa cítim v tejto krajine bezpečnejšie. Lúčime sa s nimi a hľadáme požičovňu áut Avis.

Vychádzajúc z haly nás ovalí táto tropická klíma. Stále 30C a vysoká vlhkosť. Síce obdobie dažďov už končí, tak dúfajme, že nás nechytí tropický lejak. Vtedy sa tu vraj všetko zastaví. Hľadáme požičovňu Avis, ale zbytočne, žiadna tu na letisku nie je. Ešteže je tu toľko sekuriťákov, ktorí nám ochotne pomáhajú sa telefonicky spojiť s požičovňou.

Ani nie za 5 min. prichádzajú 3 agenti z požičovne. Na jedno pracovné miesto, ktoré by bolo u nás, tu pripadajú traja zamestnanci. Ako sme pochopili, oni nám doviezli auto priamo na letisko. A neskôr sme zistili aj prečo. Nasledujeme ich k autu, ale končíme v parku na lavičke. Musíme najskôr podpísať tlačivá a zaplatiť vraj. To som zvedavá ako, keď chceme platiť kartou. Chlapík vyťahuje pripravené papiere, terminál a celá transakcia prebehne na lavičke.

Ale, vždy sa niečo nečakané udeje. A kedže nás veľvyslanec upozornil nato, aby sme si v žiadnom prípade nepožičiavali auto manuál, ale automat, tak sme ho práve dostali. A čo nás teda čakalo? Ísť do mesta so šoférom asi 25 km, čo sa nám zdalo v pohode, kedže sme nevedeli, čo sú zapchy v meste. Po 1,5 hodine sa dostávame do officu, kde nám auto vymenili a po ďaľších 2 hodinách neskutočnej jazdy Jakartou s jedným defektom prichádzame do hotela.

Unavení, ale spokojní, že sme konečne na mieste zaspávame.

• Indonézia
• Jakarta