- Auto polep Indonesia
- Indonesia – A cesta do neznáma môže začať
- Indonesia – Pandangaran Beach part 2
- Indonezia pneuservis
Pandangaran Beach
Po výdatných indonézskych raňajkách (opečené čínske rezance so zeleninou, paradajky, uhorky, melón) vyrážame z veľkomesta Jakarty na vidiek. Máme pred sebou len 330 km, ale navigácia nám ukazuje 8 hodín. Tak to bude zase cesta.
Z 10 mil. Jakarty nám trvalo dostať sa von viac ako dve hodiny. Počas tohto času sa aspoň Boti dostatočne zoznámil s našou Toyotou, konečne sa naučil používať smerovky, namiesto stieračov a získal zručnosti miestneho šoféra. Prečo píšem naučil? Volant má na pravej strane, smerovky presne na opačnej ako u nás, tak si to stále mýlil a namiesto smeroviek umýval predné sklo nasucho.
Motorky tu nalietavajú z každej strany ako včely na med, takže treba dávať strašný pozor a plne sa venovať riadeniu. Vďaka bohu za včerajšiu výmenu nášho auta za automat, inak by to bolo ťažko zvládnuteľné, používať ľavú ruku na radenie, kedže pravá je stále na smerovkách. Naša priemerná rýchlosť je 30 km/ hod. 
Ale ako vždy, Boti to suverénne zvládol, aj keď sme sa veľa nasmiali. Zasiahol nás aj tropický dážď, ktorý už akože ustál, ale aj tak stále ešte prší a trochu viac ako u nás. Ešteže to tak dlho netrvá a po pár minútach je zase sucho. Jednu výhodu to však má, motorkári vtedy usadnú pod striešky popri ceste a nemocú sa pod kolesá.
Bezpečnosť nie je ich silná stránka, na motorkách jazdia po troch, väčšinou celá rodinka aj s bábätkom a samozrejme bez prilieb. V Jakarte sú ľudia podstatne opatrnejší, tam sme toto nevideli. Neviem si predstaviť, ako končia ich pády, aj keď môžem povedať, že počas tejto cesty sme žiadnu nehodu nevideli .
Toalety!!! Moja obľúbená téma. To, že nie je v týchto krajinách, papier na WC som si už zvykla, nosím svoj, ale že si musím vyzuť topánky pred WC a potom umyť nohy v studni, to je veľa aj na mňa. Najskôr som si myslela, že sa tam ženy chodia modliť, keď sa vyzúvajú ale potom som si všimla, že je to len WC, teda diera a tam sa teda nevyzujem. To, že som cudzinka, má aj nevýhody, lebo všetci vás sledujú, čo idete urobiť a v tom strese som zabudla aj zaplatiť. Dúfam, že mi to prepáčia.
Po 9. hodinách prichádzame do nášho cieľa – mesta Pangandaran, ležiaceho priamo na pláži. Kedže je už večer, nič nevidíme, sme hladní a snažíme sa ubytovať. Hľadáme ubytovanie, ktoré máme rezervované cez booking.com. Navigácia nás stále núti odbočiť do poľa, kde cesta ani nie je.
Pýtame sa pešiakov na Boutique hotel, nikto to nepozná. Blúdime rákosím, bažurinou, prašnými cestičkami až prichádzame k vile, kde síce navigácia ukazuje, že sme na mieste, ale ako Boutique hotel to nevyzerá, nikde ani vtáčika letáčika, tak sa vraciame do centra. Voláme na číslo uvedené v rezervácii a na druhej strane sa ohlási chlapík anglicky. ,,Yes, yes boutique hotel, wait, i will come for you“.
Po 10 min. prichádza sympatický malý Indonézan na motorke a hovorí, aby sme ho nasledovali. Lenže on na motorke predbieha o stošesť a my ho strácame z dohľadu. Boti zapne nitro a z posledných síl, s vidinou postele a jedla začína všetko predbiehať. ,,A máme ho“, odbočuje tam, odkiaľ sme prišli. ,,To je tá vila, čo sme tam boli predtým. Aha, boutique hotel“. Opatrne sa tam idem pozrieť, vidím jašterice prisaté na stenách, však hádam vo vnútri nebudú, si v duchu myslím. Chlapík otvorí dvere izby, zapáli svetlo a ako v zoologickej záhrade sa tam začne všetko hýbať. Stačil mu môj výraz tváre a boli sme na odchode. Toto s boutique hotelom nemalo nič spoločné, ale som rada, že sme našli nakoniec v centre pekný a čistý hotel.
DAY 2 at the beach
Dnes vôbec nič nerobíme, nikam necestujeme, nič nehľadáme, len vegetíme. Po raňajkách sa vraciame na izbu a zaspávame ako bundy. Tuším prišiel deň D, keď sa Dostaví deň únavy – z cestovania, tropickej klímy a časového posunu a všetko spolu to spôsobilo celý Deň v posteli .
Sú 3 hodiny poobede miestneho času, keď konečne rozlepíme oči a zistíme, že sme v Indonézii. Vyrážame na pláž, ktorú máme rovno pred hotelom. Ja síce bez plaviek, ostali doma, ,,však si tu nejaké pekné kúpim“, si myslím. Ale nekúpim. Tu sa dámske plavky kúpiť ani nedajú !!! No nevadí, čím má žena toho viac na sebe tým lepšie. Je tu totiž 80% Muslimov a viera ženám nedovoľuje odhaľovať svoje telo. Tak sa budem kúpať v šatách aj ja.
Pláž pred hotelom je veľmi rušná, domáci si z nej urobili motokrosovú dráhu, futbalové ihrisko a konské dostihy v jednom . Nie veľmi ideálne miesto na relax. Neviete kedy vám tu dopadne lopta na hlavu, prejde po vás motorkár poprípade dostanete kopanec od koňa. Asi preto sa tu nikto nekúpe.
Pokračujeme po pláži za davom ľudí, keď nás osloví chlapík s člnom, či nechceme odviezť na protiľahlú pláž s bielym pieskom. Samozrejme, súhlasiíme, ale najskôr si musíme dotlačiť čln do vody a to chvíľu trvá. Jazda je neuveriteľná a prvé dve vlny vyzerajú ako cunami. Prečo ma napadla cunami?
V roku 2006 bolo práve toto mesto Pangandaran zničené 3 – metrovou vlnou cunami, ktorá zabila takmer 400 ľudí a viac ako 600 zostalo zranených. Epicentrum zemetrasenia sa nachádzalo na morskom dne asi 240 kilometrov juhozápadne od ostrova. Indonézia leží v takzvanom tichomorskom ohnivom páse s častými zemetraseniami a erupciami sopiek. Dúfajme teda, že k niečomu takému v najbližšej dobe nedôjde.
Pláž je naozaj pekná, biely piesok, kryštálová voda plná koralov a v pozadí stroskotaná loď. A tu prvýkrát pociťujeme, že sme cudzinci. My a stroskotaná loď sme atrakciou celej pláže, ľudia si nás fotia zakrádajú sa k nám z diaľky, obkolesujú vo vode a snažia sa upútať pozornosť. Niektorí nikdy nevideli cudzinca. No sme trochu iní ako oni, trochu bledší .
Tešíme sa s nimi a zabávame sa na tom, ako sa spoločne dorozumievame. Indonézčania sú veľmi milí, príjemní, usmievaví národ s veľkým srdcom a ochotou pomôcť.
Za súmraku sa vraciame naspäť do hotela a večer zaklincujeme v jednej príjemnej reštaurácii pri dobrom jedle, pive, kokosovom orechu a pinakoláde.
,,Jesť, to je nevyhnutnosť, ale správne jesť, to je umenie“.
